Nechápem zdesenie, ktoré sa nesie Európou po tom, ako Rusko vyplo dodávky plynu. Ani najvyšší predstavitelia starého kontinentu nechápu, čo ružovolícich, statných plynárenských lídrov z Gazpromu viedlo k takému krutému rozhodnutiu. Pritom je to nad moskovské aj petrohradské slnko jasnejšie. Ide o ďalší nevyhnutný krok pre šírenie jedinečnej ruskej kultúry vo svete.
Nevďačné stredoeurópske krajiny vrátane Československa vyhnali začiatkom deväťdesiatych rokov zo svojho územia ruské vojská, ktoré dvadsať rokov napomáhali mieru a porozumeniu medzi národmi.
Vďaka prítomnosti armády sa aj v médiách neprestajne šírila ruská hudba a poézia, vysielali sa ruské filmy, vydávali sa ruské knihy a hralo sa divadlo. To všetko je nenávratne preč. Navyše obyvatelia vnímali Rusov ako celkom cudzí element a boli voči nim nedôverčiví. Bol najvyšší čas radikálne zakročiť a to rovno na najvyšších miestach.
Viacerí teoretici sa zhodujú v tom, že niet nad to, ako prežiť si umenie doslova na vlastnej koži, zakúsiť ho, takpovediac, bytostne. Preto bolo nutné prikročiť k starej, ale osvedčenej stratégii, ktorá sa osvedčila už legendárnemu generálovi Kutuzovovi v boji proti Napoleonovi: Vyzimiť!
V európskych bytoch onedlho zavládne studený pokoj, taký charakteristický pre život vnímavého a citlivého ruského ľudu. Čoskoro sa preťažia elektrické vedenia, zničené ohrievačmi. Emaily ani Facebook sa nezobrazia. Vypne sa prúd a nastanú ideálne podmienky pre šírenie pravej ruskej kultúry.
Občania budú konečne v kabátoch a pri sviečkach čítať ruskú literatúru, ktorú hanebne zanedbávali. Ak budú mať pocit, že už takú zimu vo svojich domácnostiach nevydržia, stránky pred očami ich budú neustále povzbudzovať.
Málokde vládne taká kosa ako v ruských klasikoch. V Eugenovi Oneginovi, v Anne Kareninovej a v Doktorovi Živagovi chvíľami sneží tak husto, že človek potrebuje škrabku, aby vôbec videl na písmená. A taký mráz ako v Jednom dni Ivana Denisoviča alebo v Súostroví Gulag si našinec nevie ani predstaviť. Bežne mínus štyridsať vonku, v zemliankach alebo jurtách len o trochu viac. Skvelé podmienky na spytovanie hriešneho svedomia všetkých, ktorí podľahli zhubným západným vplyvom!
Netreba sa novej situácie báť, Dostojevskij predsa vyhlásil: "Och, bolo to pre mňa obrovské šťastie: Sibír, nútené práce! Hovoria, že je to strašné, poburujúce, spomínajú akési oprávnené rozhorčenie… nehanebná hlúposť! Až tam som začal zdravo, šťastne žiť, tam som pochopil seba samého… Krista… ruského človeka."
Aký ušľachtilý a typicky ruský postoj, ktorý si teraz osvojí aj zahraničie! Komu by sa málilo, môže siahnuť po Sorokinovom románe Ľad. Ale pozor, temný triler o tajomnom internacionálnom ľadovom bratstve je ideologicky závadný. V roku 2002 zorganizovalo hnutie Iduščie vpirjod verejné pálenie autorových kníh pred Boľším teátrom, kultovým miestom rusofilov.
Až keď bude zima ako v ruskom filme, Európania pochopia aj záhadnú ruskú dušu, ktorá ich provokovala a vzrušovala už od osvietenstva.
Ako hovorí hrdina Zápiskov z podzemia: "Skrátka, o svetových dejinách možno povedať všetko, čo si len zmyslí narušená obrazotvornosť, iba jedno nie - že sú rozumné." Je to dôvod na zúfalstvo? Odpoveď nám opäť ponúka Rus, Antonín Čechov na konci Troch sestier: Raz sa každé utrpenie na tomto svete vysvetlí...
Michal HvoreckýMichal Hvorecký (nar. 1976) je slovenský spisovatel. Autor knih Silný pocit čistoty (1998, česky 2005), Lovci & zberači (2001, česky 2003), Posledný hit (2003), Plyš (2005, česky 2006), Eskorta (2007), Pastiersky list (2008). Od roku 2000 spoluorganizuje v Bratislavě hudební festival Wilsonic. Více o autorovi na www.hvorecky.com. |
