Len minimálnu pozornosť si v slovenských médiách vyslúžila jedna z najoptimistickejších správ na umeleckej scéne od vzniku samostatného Slovenska: Košice budú v roku 2013 Európskym hlavným mestom kultúry.
Ako Bratislavčan Košiciam úprimne gratulujem a hanbím sa za arogantný prístup, akým k tomuto konkurzu pristúpili zástupcovia môjho mesta. Debakel Bratislavy už v prvom výberovom kole sa úradníkom podarilo ututlať. Primátorova arogancia výnimočnej výzvy, aká sa dostavuje raz za generáciu, len dokresľuje spôsob, akým sa v Bratislave pristupuje k tvorivým jednotlivcom a inštitúciám.
O to cennejšie je, že košickí predkladatelia hodnotného projektu ihneď po zverejnení úspešnej nominácie vyjadrili vôľu spolupracovať aj s kreatívnymi združeniami z iných slovenských miest a svoje aktivity nechcú vymedziť len po urbanistické hranice "druhého mesta". Na kultúrne projekty pôjde v Košiciach v priebehu štyroch rokov zrejme až 1,2 miliardy z eurofondov. A to v čase, keď sa podľa socialistického slovenského premiéra Roberta Fica Európska únia "venuje viac záujmom veľkých finančných a lobistických skupín, než občanov".
Zaradená spiatočka
Na to, ako dokážu úspešné koncepcie Európskych miest kultúry zmeniť k lepšiemu životy ľudí v celých okresoch a spolkových krajinách, sa stačí ísť pozrieť do Grazu a okolitého Štajerska alebo do nemeckého Porúria. Varovaním by však malo byť aj mnoho premárnených šancí ako naposledy v rumunskom Sibiu v roku 2007.
Predovšetkým divadlo si v Bratislave aj v Košiciach nutne žiada novátorstvo. No po letnom vymenovaní Gabriely Beňačkovej za riaditeľku opery sa zdá, že aj pod jej vedením zostane v Slovenskom národnom divadle zaradená spiatočka.
. to je cenzúra"Nepripustím v Rusalke drogy!" vyhlásila na prvej tlačovej konferencii Beňačková, čím nás pripravila o jedno z mála režijne zaujímavých operných diel na našich javiskách. |
"Nepripustím v Rusalke drogy!" vyhlásila na prvej tlačovej konferencii Beňačková, čím nás pripravila o jedno z mála režijne zaujímavých operných diel na našich javiskách. Mimochodom, takému postupu sa hovorí cenzúra a tú naša ústava zakazuje.
Odteraz Rusalku uvidíme už len v koncertnom predvedení, pretože v záverečnom dejstve si rozkokošené rozprávkové víly na chvíľu zapálili niečo, čo zrejme mala byť marihuana. Toto stačí na stiahnutie titulu od medzinárodne uznávaného českého režiséra Jiřího Nekvasila, ktorý na inscenácii spolupracoval s oceňovaným scénografom Danielom Dvořákom?
Práve v pozývaní zahraničných autorských osobností by mohla byť cesta, ako našu uspatú opernú scénu konečne prebudiť k životu. Aký signál potenciálnym partnerom z cudziny asi vyšle odmietavé gesto riaditeľky, hodné moralizujúcej divy spred pol storočia? Pani Beňačková je bezpochyby výnimočná umelkyňa-interpretka, ale prečo zneužíva svoju novú funkciu na diktát vlastného vkusu? Isto, konflikty slávnych speváčok s inovatívnymi režisérmi patria k folklóru žánru, ale treba hneď klesať až k intolerancii?
Mladé publikum
Nedávno som v Komickej opere v Berlíne videl Pucciniho majsterštyk Madama Butterfly v réžii Španiela Calixta Bieita. Toho mladíka prezývajú majster operného šoku, ale napriek tomu pôsobí na najslávnejších javiskách Európy.
Japonskú tragédiu o zradenej láske poňal ako paródiu na západný sexturizmus v Ázii. Počas jednej z kľúčových árií sa mladučká gejša Čo-Čo-San pohodlne usadila v bublinkovej vani a svojmu vysnenému americkému poručíkovi Pinkertonovi - s prepáčením - vyfajčila vtáka. Symbolicky, samozrejme. A čuduj sa svete, nevyznelo to vulgárne ani drasticky, ale humorne, autenticky a dokonca aj odľahčene. Operný dom sa nezrútil. Pestrofarebnej scéne dominoval elektrický býk na rodeo a ploché obrazovky, na ktorých dokola bežali kung-fu filmy.
Pucciniho kanonickému dielu radikálna a odvážna interpretácia len pridala na sile výrazu a na aktuálnosti. Zriedkavo prináša stretnutie klasiky a metód popu také plodné výsledky. Vypredanú sálu naplnilo hlavne mladé publikum, aké už do našej opery vstupuje len povinne v rámci vyučovania, ak vôbec.
Vo svojej produkcii Verdiho Maškarného bálu zasa Bieito nechal konšpirátorov proti kráľovi počas celého prvého dejstva sedieť na záchodoch so spustenými nohavicami. Že je to odtrhnuté od reality? A kde inde odovzdali Biľak & spol v dusnom lete 1968 pozývací list Brežnenovi, ak nie na WC?
Staré publikum
Nechcem preháňať, ale skúste si predstaviť, že sa nejaké ďalšie panie Beňačkové s vervou pustia do filmov, v ktorých sa berú drogy, do obrazov, na ktorých sa vášnivo sexuje, alebo do románov, kde hrdina s obľubou drží džointa.
Takýto prístup k umeniu je dvadsiatom prvom storočí jednoducho zastaraný a absurdný. Samozrejme, každý divák či čitateľ má právo na názor, ale nesmie ho vnucovať iným, ani keď ho chráni pátos vysokej funkcie. Obávam sa, že ak sa na našej prvej opernej scéne niečo v dohľadnom čase neudeje, tak tam tvorivý potenciál vymrie ešte skôr ako verné, ale už takmer bezvýhradne geriatrické publikum.
Nominovanie Košíc za Európske hlavné mesto kultúry aj rozhodnutie pani riaditeľky Beňačkovej stiahnuť Rusalku z reportoára obostrelo iba mlčanie. O tomto mlčaní sa musí hovoriť.
. Michal HvoreckýAutor je spisovatel a publicista, v češtině mu vyšly prozaické knihy Lovci & sběrači (2003), Silný pocit čistoty (2005), Plyš (2006); http://www.hvorecky.com. |
