V novembri 1989 som mal dvanásť rokov a o politike som, ako väčšina našich najvyšších predstaviteľov, nemal ani šajnu. Chodil som na osemročné gymnázium na bratislavskej Ulici Červenej armády. Naša trieda bol elitný experiment, ktorý sa biedne skončil po pedofilnom škandále, ututlanom Štátnou bezpečnosťou.
O politike sa v škole hovorilo ako dnes, keď pán premiér Robert Fico zájde medzi stredoškolákov – za zatvorenými dverami a bez svedkov. Našli sa aj výnimky. Mama objavila list zo školského výletu v roku 1988, v ktorom citujem svoju obľúbenú učiteľku Yvonu Čížkovú: "Michal bude mať poriadok vo veciach až vtedy, keď v Československu nastane komunizmus, a to nebude nikdy." Tá žena s nami bežne hovorila slobodne, z ruskej literatúry prečítala všetko a vedela to aj sprostredkovať, zato sovietske plátky vyčleňovala na zber papiera.
Vášnivo som čítal science fiction a rád som chodieval na prvé mítingy na Námestí SNP, kde sa fantazírovalo neúrekom – vraj o päť rokov dobehneme Rakúsko! Často sa zabúda, že vôbec prvé protestné stretnutie študentov sa uskutočnilo už 16. novembra v Bratislave a zaskočený stranícky líder Gejza Šlapka vôbec nevedel, ako reagovať – raz hromžil a o chvíľu už sľuboval nové internáty.
Demonštrácie som prežíval bolestivo, pretože len čo sa začali, prvý, a dúfam, že aj posledný raz v živote ma zrazilo auto. Keďže sa všetko radikálne menilo, predpokladal som, že neplatia ani staré pravidlá cestnej premávky a vozovka sa smie od autobusu prekračovať aj spredu. Zmýlil som sa pri zrážke s tvrdou kapotou škodovky 120. Vozidlo šlo len tridsiatkou, ale náraz ma odhodil na chodník. Dostal som zrejme nervový šok, pretože nohy sa mi klepali ako pri boogie-woogie.
Chvíľu mi šibalo a upokojoval som vystrašené okolie, že mi nič nie je. Kŕčovito som si zvieral kolená, ktoré uskakovali, akoby mi nepatrili. Niekoľkí svedkovia mi zdesene hľadeli na hruď, tak som sa pozrel tiež. Krvácal som sa ako netvor v béčkovom horore, no ako je v žánri zvykom, povrch pôsobil hrozivejšie ako podstata – mal som iba šikovne rozťatú bradu.
Zrazil ma veľmi sympatický človek, neuveriteľný dobrák. Spolu s kolegom ma zaviezol do nemocnice, kde ma lekári horúcou ihlou zošili, kladivkami mi poklepali po končatinách a uprostred noci som mohol ísť domov. Muži ma odprevadili až k bytu, obaja v dlhých kožených kabátoch a ja obviazaný medzi nimi – stelesnenie zbitého demonštranta medzi eštébákmi. Mama už pár dní opakovala, že znova prídu Sovieti a pri pohľade na bizarnú trojicu pri dverách zbledla. "Čo sa stalo?" spýtala sa vystrašene. "Autonehoda," odvetil chlap. "Iba? To je fajn!" povedala. Akože iba? Prečo fajn? nechápal som, očakával som súcit, dary, hádam aj extra vreckové. Tanky, našťastie, neprišli. Jazva mi zostala. Aj po dvadsiatich rokoch občas zabolí.
o autorovi: Michal HvoreckýNarodil se 29. prosince 1976 v Bratislavě. Slovenský spisovatel a publicista. Autor povídkových knih Silný pocit čistoty (1998, česky 2006), Lovci & sběrači (2001, česky 2003), románů Posledný hit (2003), Plyš (2005, česky 2007), Eskorta (2007); vloni vyšel výběr z jeho publicistiky pod názvem Pastiersky list. Na stránce www.hvorecky.sk najdete mimo jiné rozhovor s autorem nazvaný Detstvo v socializme si pamätám. |
