- Napište nám
- Kontakty
- Reklama
- VOP
- Osobní údaje
- Nastavení soukromí
- Cookies
- AV služby
- Kariéra
- Předplatné MF DNES
Sjednocení Německa ani ne 10 let po válce - naprosto mimo mísu a Rusové skutečně nebyli jediní komu "by to vadilo", podobné snahy by v tu dobu klidně utopila v krvi celá Evropa.
Porovnání s Maďarskem - mimo mísu, v Maďarsku nešlo o pár "pouličních bitek", ale o regulérní povstání s tisícovkami mrtvých lidí a následnými čistkami na nejvyšších místech.
Tak nevím kdo prohrál válku a podepsal bezpodmínečnou kapitulaci.Mohli dopadnout ještě hůř,původně spojenci uvažovali spojenci nad tím,že v Německu zlikvidují veškerý průmysl,přemění ho na pouze agrární stát a rozdělí ho na více části.
Ano, mohli dopadnout hůř. Ale nechtěli. Snažili se, nevzdali se. Myslím, že Německo se od minulosti důrazně odstřihlo a je dobré, že se mu daří. V úspěšné zemi nebudou bujet hnutí, která by pak mohla způsobit velké problémy. To výchdoněmecké povstání nemělo žádné nacistické cíle. Chtěli svobodu, stejně jako my a kdokoli jiný, kdo se ocitne v nesvobodné zemi.
K čemu jsou dnes /60 let po/ úvahy typu "co by, kdyby" dobré, to nechápu...
Možnost sjednocení roku 53 je naprostá fikce. Sověti a velká část Evropy byla vyděšena možností nového konfliktu a silného Německa. Němci po 2. sv. v. tohle neviděli, proto se mohli tvářit optimisticky.
Zase ti Rusové. To, že Thatcherová prosila Gorbačova o zásah ještě v roce 89 se takticky mlčí.
Liberálne Britské impérium
Od roku 1850, odkedy možno Britániu nesporne považovať za liberalistický štát, na území impéria riadeného britskou štátnou správou bolo len v Indii niekoľko hladomorov. V rokoch 1850 až 1875 zomrelo 5 miliónov ľudí, v období 1875 - 1902 dokonca 25 miliónov. Ďalšie hladomory boli v rokoch 1906 až 1908 a 1943.
Príčiny? Zhabanie pôdy pôvodnému obyvateľstvu koloniálnou správou a vysoká úroveň zdanenia. Teda analogické ako v Sovietskom zväze v 30. rokoch minulého storočia s tým, že tam roľníkov „iba" zdanili, aby ich ľahšie donútili podpísať odovzdanie majetkov do kolchozov a sovchozov.
Len počas viktoriánskeho obdobia zomrelo 40 miliónov Indov od hladu, ktorý bol dôsledkom analogických majetkových tlakov ako v ZSSR za Stalina. Za zmienku stojí aj poldruha milióna obeti írskeho hladomoru, ktorý prepukol v o niečo civilizovanejších podmienkach na európskom území Veľkej Británie na základe rovnakého typu postavenia centra a periférie. Obdobné situácie vznikali aj v iných častiach Britského impéria. A netreba zabúdať ani na obete politického násilia v perifériách a v menšej miere i v samotnej Británii.
Jednoznačná genocída Indiánov
Profesor z Univerzity v Colorade Ward Churchill poukazuje na zníženie počtu Indiánov Severnej Amerike z 12 miliónov v roku 1500 na približne dvestotisíc koncom 19. storočia. Tvrdí, že išlo jednoznačne o genocídu. Tá sa udiala najprv v britských a francúzskych kolóniách a potom najmä na území USA. Navyše bola štátom nielen priamo podporovaná, ale aj organizovaná. Pritom drvivá väčšina masového vyvražďovania sa udiala v 19. storočí, teda v čase štrukturálneho rozmachu USA. To bolo spojené so zaberaním pôdy spôsobom, aký nemal obdobu ani v stalinistickom ZSSR. Išlo o fyzickú likvidáciu približne 90 percent Indiánov za veľmi krátky čas. Viaceré kmene úplne vyhladili. Príčiny sú opäť známe: industrializácia a ekonomická „liberalizácia“ – rozširovanie súkromného vlastníctva na úkor zaužívaného kolektívneho vlastníctva Indiánov, ktoré americký štát vôbec nerešpektoval. Teda analogický postup ako v ZSSR, len v opačnom ideologickom garde. K tomu treba pridať množstvo obetí otroctva a samotnú existenciu otrokárskeho systému. USA teda prvé desaťročia svojej existencie začali totalitným systémom. Išlo o obdobie prvotnej imperiálnej akumulácie. Obete tohto systému sa ťažko dajú rozdeliť na „priame“ (bezprostredne zabití) a „nepriame“ (obete systému, napr. v dôsledku hladomoru), najmä s ohľadom na istú tabuizáciu tejto témy v USA. Je však nesporné, že sa hovorí o miliónoch ľudí, ako aj to, že pomer obetí k celkovej populácii v tomto prípade pravdepodobne prevyšoval čokoľvek, čo moderná história pozná.
Rozdíl mezi Němci, Poláky, Slováky (ano, na Slovensku zvítězila r. 1946 Demokratická strana), Maďary a Čechy byl v tom, že ani jeden z nich, kromě Čechů, si komunisty nezvolil dobrovolně. Jisté je, že jim to bylo k ničemu, ale stejně je to zajímavé z hlediska etiky, morálky, povahy národa, hrdosti...
No, u těch jiných národů se v oněch dobách často jen preferovala jiná diktatura než komunistická. Nehledě na to, že KSČ v roce 1946 lhala, že diktaturu zavádět nechce. Ani tak ovšem nezískali nadpoloviční většinu.
Srovnávat tohle s revolucí v Maďarsku s poukazem na to, že rozsah byl prý velmi velký? To si snad dělají srandu - s 55 mrtvými a 1500 odsouzenými?
Vždyť v Maďarsku bylo režimem oficiálně přiznaných mrtvých 2652, ve skutečnosti se odhady historiků pohybují ve statisících, takže je to oproti DDR o několik řádů jinde.
To už i u nás v osmašedesátém jsme těch mrtvých měli dvakrát tolik co tenkrát Dederóni, a neříkáme tomu honosně "povstání".
Hm, ale velké nemusely být jenom oběti. Například při sovětské invazi do Československa bylo velmi málo mrtvých či zraněných ale prakticky se musel pacifikovat celý stát a opravdu šlo o rozsáhlou akci.
Ještě Tchatcherová byla proti sjednocení Německa. Hovořily proti němu historické zkušenosti. Hned jak Bismarck sjednotil Německo, začaly s ním být problémy. Německo vyvolalo obě války. První Hitlerova politická řeč v roce 1919 se týkala sjednocení Němců.
Pokud je mi známo, tak ministerská předsedkyně byla proti sjednocení NSR a NDR ještě v 1990. Bála se silného německa. Západ tiše v r.1953 se zásahem SSSR souhlasil, svéry vlivu byly rozděleny a nikdo je neporušil. Proto se o tom moc neví.
tehdy hlavně vládla silná cenzura, do zpráv nic neprošlo jen přes známé a to stejně ojediněle... takže lidé jinde se ani vzbouřit nemohli